Polrok. Konečne sme v polke. Aj keď pri pomyslení na to, že ma čaká ešte rok a pol strednej školy a potom možno 5 rokov vysokej mi je viac do plaču ako do smiechu, no už sa pomaly s tým učím žiť. Nie je to boh vie čo.
Moja škola ma rozhodne baví, nedovolím si tvrdiť, že nie. Farmácia je odbor plný zaujímavých veci, ktoré sa dajú pekne preniesť aj do beauty sveta, ktorý je mojím najobľúbenejším.
Ale niekedy naozaj závidím dospelým. Áno, oficiálne som už dávno dovŕšila vek 18 rokov, ale podľa mňa ozajstná hranica dospelosti nastáva až vtedy keď človek začne pracovať.
Poviem vám, že sa teším, keď to príde. Keby som mohla už teraz sa zamestnám. Všetci mi stále hovoria: ,, za školou ti bude smutno, uvidíš! Nebude sa ti chcieť chodiť do práce, za školou budeš ešte plakať! Och veď to boli moje najlepšie roky! "
No tak. Toto hovoria len ľudia, ktorých zamestnanie nebaví. Netvrdím, že roky školy sú totálne mučenie a utrpenie, ale keď sa na to pozriem z môjho pohľadu...


Praxujem v lekárni. Baví ma to. Byť tam má určite väčší zmysel ako sedieť v lavici a učiť sa poučky z liekopisu. Prakticky sa tam naučím omnoho viac, ako je napísané v knihách. Panuje tam skvelá atmosféra a aj keď sa mi možno občas nechce, chodím tam rada a s úsmevom. Takto si to predstavujem aj potom, počas práce. Akurát mi za to budú ešte aj platiť.

Toto isté vidím aj na mojom priateľovi. Našiel si prácu, ktorá ho baví a napĺňa. Vidno na ňom, že je spokojný. Pracuje ako IT Support v jednej z pobočiek celosvetovej firmy. Ja osobne neviem čo jeho práca obnáša (viem, matne, ale slová ako ticket, server, pamäť CMOS, hardware, PCI express, mi absolútne nič nehovoria takže preto).
Tak chcem do práce chodiť aj ja a ž sa neviem dočkať dňa keď to tak aj bude.

Keď si to porovnám so školou? Stres, kvantum učenia a požiadaviek, ktoré na nás majú. Neustály strach zo skúšania, písomiek a zlých  známok. Viem, že sa učím pre seba a nie pre známky. Ale ja osobne som ten puntičkár, ktorý chce mať aj dobré vysvedčenie. Nehovorím o čistých jednotkách, ale maximálne tie dvojky. Teda aspoň zatiaľ mi to tak vždy vyšlo.

Chcem aby to v práci bolo inak a verím, že to aj bude. Učiť nové veci sa budem pre seba a svoje obohatenie. Nie pre dobrú známku u nervózneho profesora. Budem si písať na blogu o tom, čo ma baví tak,  ako to robím teraz a verím, že môj život bude omnoho spokojnejší. S prácou prichádza mnoho zodpovednosti. Hlavne pri práci v lekárni, s ľuďmi ale verím, že to bude niečo, čo ma bude napĺňať oveľa viac ako sedenie v lavici.

- Silvi ♥
SHARE 0 comments

Add your comment

© Silvi · THEME BY WATDESIGNEXPRESS